— História Veľkej Británie —
V 18. a 19. storočí - najsilnejšia svetová veľmoc: Veľká Británia je neobyčajne rozmanitou a modernou krajinou so silnou tradíciou sociálnej integrácie a tolerancie. V 19. storočí sa stala dominantnou priemyslovou a námornou silou, ktorá zohrala veľkú rolu vo vývoji parlamentnej demokracie a ako aj v oblasti literatúry a vedy.V období svojho vrcholu sa britské kráľovstvo rozliehalo do veľkosti jednej čtvrtiny povrchu zemegule. V prvej polovici 20.storočia bola sila Veľké Británie značne oslabená dvoma svetovými vojnami a v druhej polovici 20. storočia, po rozpade impéria, sa Británia premenila v modernú prosperujúcu európsku krajinu. Ako jeden z päť stálych členov bezpečnostnej rady OSN, zakladajúceho člena NATO a britského spoločenstva, Veľká Británia praktizuje a usiluje o globálny prístup k zahraničnej politiky.
Winston Churchill
Dňa 1. septembra 1939 Nemecko napadlo Poľsko a 3. septembra vstúpila Británia do vojny. Nasledujúci deň sa šesťdesiatpäťročný Winston Churchill stal znova prvým lordom admirality. Počas takzvanej Čudnej vojny sa ukázal ako jeden z najaktívnejších ministrov, keď jediná výrazná aktivita prebiehala na mori. Churchill presadzoval preventívne obsadenie Narviku, nórskeho neutrálneho prístavu, odkiaľ sa vyvážala železná ruda (surovina, ktorú Nemecko súrne potrebovalo a nemalo ju) a švédskej Kiruny, v blízkosti ktorej ležali bane na železnú rudu. Chamberlain a zvyšok kabinetu s touto akciou nesúhlasili, a tak bola odložená až do doby nemeckej invázie do Nórska, ktorá bola napriek britským snahám úspešná. Dňa 10. mája 1940 po demisii kabinetu Nevilla Chamberlaina sa stal Winston Churchill ministerským predsedom (rozhodovalo sa medzi ním a lordom Halifaxom) a 13. mája predniesol v snemovni slávny prejav "o krvi, drine, pote a slzách" a zadefinoval cieľový program svojej vlády.
Prvá trvala od mája 1940 do decembra 1941, kedy Británia osamotená bojovala proti Nemecku a Taliansku. Spojené štáty ešte do vojny nevstúpili, Sovietsky zväz uzavrel Pakt o neútočení a ostatné štáty už zostali mimo hru. Churchill sa zo začiatku sústredil na štyri body. Odsunul do pozadia prominentných politikov appeasementu. Sústredil na seba všetky významné funkcie tak, aby mohol viesť vojnu a pritom rozhodovať o všetkom dôležitom. Uskutočnil industriálnu mobilizáciu Británie (okamžite zveril svojmu priateľovi barónovi Beaverbrookovi leteckú produkciu, jeho zásluhou bola Británia počas leteckej bitky schopná vzdorovať nemeckým náletom) a nakoniec uviedol do života anglo-americkú alianciu, ktorá v tejto fáze mala podobu vysielania amerických lodí cez Atlantik a zásobovania Británie životne dôležitými materiálmi. Dňa 14. augusta 1941 sa Winston Churchill stretol s americkým prezidentom Franklinom D. Rooseveltom na lodi HMS Prince of Wales. Na stretnutí podpísali spoločnú deklaráciu, ktorá sa stala známou pod názvom Atlantická charta (Atlantic Charter). Ponúkli v nej zásady medzinárodnej spolupráce pri udržiavaní mieru a bezpečnosti.
Druhá etapa, ktorá zahŕňa obdobie od decembra 1941 až po november 1942, nebola veľmi úspešná. Japonci dobyli Malajziu a Barmu, nemecký poľný maršal Rommel porazil nílsku armádu, padol Tobruk, preťažované loďstvo v Pacifickom oceáne bolo decimované a India vypovedala Británii poslušnosť. V júli čelil návrhu na hlasovanie o dôvere vláde a v septembri bol navrhnutý dokonca Churchillov protikandidát (sir Stafford Cripps), ale Churchill dokázal svoju pozíciu obhájiť. V roku 1941 vznikla aliancia spojencov (USA, ZSSR, Veľká Británia), v ktorej Británia predstavovala najslabší článok, ale Churchill dúfal, že sa podarí udržať ZSSR mimo strednú Európu tak, že by bol vedený úder zo severnej Afriky v smere Terst - Viedeň - Praha. To sa však nestretlo so Stalinovou ani s Rooseveltovou podporou.
V tretej etape (december 1942 - jún 1945) bol nútený tento plán opustiť. Paradoxne to bolo pre neho obdobie veľkých víťazstiev. Churchill sa zúčastnil na konferenciách, na ktorých sa rozhodovalo o budúcich hraniciach Európy a Ázie. Týkalo sa to predovšetkým konferencie v Teheráne, Jalte a Postupime, kde sa Churchill snažil "hrať partiu" so Stalinom za slabej Rooseveltovej podpory. Zvlášť spornou sa stala hranica medzi Poľskom a Sovietskym Zväzom a Poľskom a Nemeckom. Táto dohoda o posunutí hraníc bola po vojne vnímaná ako zrada poľskej exilovej vlády v Londýne, ktorá s ňou nikdy nesúhlasila. Churchill bol presvedčený, že jediný spôsob, ako zmierniť napätie medzi národnosťami, je vytvorenie hraníc, ktoré by rešpektovali národnostnú hranicu. Zároveň malo byť odsunuté nemecké obyvateľstvo smerom na západ.
Veľká trojka - Stalin, Franklin D. Roosevelt a Winston Churchill na konferencii v Teheráne 28. novembra 1943
Niektoré z jeho rozhodnutí a činov sú dodnes považované za kontroverzné. Týka sa to jeho indiferentného postoja voči bengálskemu hladomoru v roku 1943, ktorý si vyžiadal životy najmenej 2,5 miliónov ľudí. Churchill tiež podporoval bombardovanie Drážďan krátko pred koncom vojny. Drážďany boli predovšetkým civilným cieľom, zhromaždilo sa tu veľké množstvo utečencov z východnej Európy a je diskutabilné, či zničenie Drážďan malo strategickú hodnotu (bombardovanie pomohlo sovietskej armáde k rýchlejšiemu postupu).
Napriek jeho dôležitej úlohe počas druhej svetovej vojny mal Churchill na britskej politickej scéne mnoho nepriateľov. Jeho popularitu nezvýšili ani výroky, ktoré znevažovali myšlienku verejnej zdravotnej starostlivosti či zlepšenie štandardov všeobecného vzdelania masovej populácie. Navyše obyvateľstvo si stále pamätalo na chyby konzervatívnych vlád v 30. rokoch. Toto boli dôvody, prečo tesne po skončení vojny v júni 1945 konzervatívna strana a Churchill ako jej vodca prehrali parlamentné voľby.
Margaret Thatcherová
"železná lady"
Margaret Hilda Thatcher, barónka Thatcher, LG (nositeľka Podväzkového radu), OM (nositeľka radu Za zásluhy), PC (členka Kráľovskej rady), FRS (nositeľka titulu Kolega Kráľovskej vedeckej spoločnosti), FRIC (nositeľka titulu Kolega Kráľovského inštitútu chémie) (rod. Robertsová; * 13. október 1925, Grantham - † 8. apríl 2013, Londýn) bola britská politička, predsedníčka britskej vlády a Konzervatívnej strany. Vďaka svojej nekompromisnosti a rozhodnosti získala prezývku "Železná lady".
Do aktívnej politiky sa zapojila v 50. rokoch 20. storočia. V roku 1959 bola zvolená do Dolnej snemovne ako poslankyňa za britskú Konzervatívnu stranu. Následne pôsobila v niekoľkých konzervatívnych vládach. V roku 1974 podrobila svoju stranu po prehratých voľbách kritike a bola následne zvolená jej predsedníčkou. V roku 1979 sa stala po predčasných voľbách premiérkou, ktorou zostala viac ako jedenásť rokov až do roku 1990. Po skončení politickej kariéry sa stala členkou Snemovne lordov, ale v posledných mesiacoch života sa už jej zasadnutia nezúčastnila.
Vo svojom pôsobení v čele britských vlád po dobu troch volebných období presadzovala konzervatívne hodnoty spojené s ekonomickým liberalizmom, politiku nízkych daní, obmedzovanie imigrácie a vplyvu odborov a tiež silnú a samostatnú zahraničnú politiku Spojeného kráľovstva Veľkej Británie a Severného Írska, ktorej výrazom bola najmä vojna o Falklandy v roku 1982.
Od začiatku 50. rokov bola aktívna v komunálnej politike v Dartforde, v roku 1959 bola prvýkrát zvolená do Dolnej snemovne. V dobe vlády Konzervatívnej strany (do roku 1964) bola aktívna v oblasti sociálneho zabezpečenia. Počas svojho pôsobenia v opozícii bola postupne hovorca konzervatívcov pre oblasť bývania a vidieka, tieňovou ministerkou financií, potom priemyslu a nakoniec tieňovou ministerkou školstva. Ako jedna z mála konzervatívnych poslancov a poslankýň napríklad podporila dekriminalizáciu homosexuality.
Domáca politika
Na začiatku svojej vlády musela čeliť hladovke prívržencov Írskej
republikánskej armády, ktorí sa domáhali obnovenia štatútu politických väzňov
pre svojich kolegov. Hoci tieto požiadavky odmietla, pripustila v Anglo-írskej
dohode z roku 1985 právo Írskej republiky na spoločný dohľad nad situáciou v
Severnom Írsku.
V ekonomickej oblasti išlo o prívrženkyňu teoretického smeru zvaného monetarizmus, amerického ekonóma Miltona Friedmana. Mala tiež blízko k tzv. rakúskej škole ekonómie, ktorej popredným predstaviteľom bol Friedrich Hayek, hoci monetarizmus a rakúska škola sa od seba značne líšia napríklad v oblasti peňažnej politiky. Uprednostňovala nepriame dane pred daňami priamymi, predovšetkým pred daňou z príjmu.
Keď Margareth Thatcherová prevzala vládu, Veľká Británia, nazývaná "chorým mužom Európy", prechádzala obdobím hlbokej stagnácie. Prepadla sa z 1. miesta v Európe na miesto 4. (Za SRN, Francúzsko a Taliansko) ako v raste HDP, tak v parite kúpnej sily a v rokoch po ropnej kríze a páde akcií v roku 1973 dokonca jej HDP klesal. Štátne podniky, zamestnávajúce vyše 30% pracovných síl krachovali jeden po druhom. Veľká moc odborov bránila ich reštrukturalizácii alebo ich likvidácii. Výdavky vlády pritom stále rástli, navzdory klesajúcemu HDP a tak sa Británia čoraz viac zadlžovala. Ročná miera inflácie sa pohybovala okolo 18%.
Prvými opatreniami jej vlády teda bolo znižovanie vládnych výdavkov, zníženie, či zastavenie podpory krachujúcim podnikom, privatizácia podnikov, ktoré ešte bolo možné zachrániť a stabilizácia cien.
Okamžitým výsledkom týchto opatrení bolo prudké zvýšenie nezamestnanosti z 1 milióna na tri milióny v roku 1984 (z necelých 5% na viac ako 12%), na čo nebola Británia ani zvyknutá, ani pripravená. To vyvolalo mohutné protesty odborov, ktoré vyvrcholili štrajkom usporiadaným Odborovým zväzom baníkov, ktorý nesúhlasil s uzatvorením dvadsiatich stratových baní. Štrajk, trvajúci od marca 1984 do apríla 1985 bol súdom vyhlásený za nezákonný, pretože vodca zväzu Arthur Scargill odmietol vyhlásiť hlasovanie o jeho konaní. Následkom neúspešného štrajku bolo uzavretie dvadsiatich piatich baní ihneď, ďalšie (celkom 97) boli uzavreté postupne do roku 1992. Boj proti štrajku baníkov bol súčasťou jej úsilia o oslabenie doteraz veľmi silného vplyvu odborov v hospodárskom živote Spojeného kráľovstva. V dôsledku jej politiky bolo odborové hnutie na niekoľko rokov ochromené a demoralizované.
Od druhej polovice roka 1984 nezamestnanosť klesala až do konca jej vlády, kedy predstavovala 7%.
Infláciu sa podarilo stabilizovať už v roku 1981; počas prvého obdobia výrazne klesla, v druhej polovici 80. rokov začala opäť mierne stúpať.
Výsledkom politiky Thatcherovej a Konzervatívnej strany bolo paradoxne víťazstvo vo voľbách v roku 1983, kde konzervatívci získali väčšinu 397 kresiel (oproti 339 vo voľbách v roku 1979).
V druhom volebnom období sa zamerala na redukciu štátneho vplyvu v ekonomike a začala rozsiahlu privatizáciu štátom vlastnených podnikov. Tieto kroky v oblasti hospodárskej politiky vyvolali rad protestov. Napríklad jej materská Oxfordská univerzita jej odmietla udeliť čestný doktorát, ktorý spravidla dostávali absolventi, ktorí sa stali predsedami vlády. Presadila aj presunutie časti daní na lokálnu úroveň. Tieto dane boli však potom výrazne vyššie a nepopularita týchto dávok bola pravdepodobne jednou z hlavných príčin jej politického pádu.